1. Jeden raw koláčik, poprosím
Sediac
v kresle vytvorenom zo starých paliet medzi 4 stenami s nedbalým
ošúchaným vzhľadom, na čo by vám majster hipster povedal: ,,To tak má byť“,
sledujem čašníka s vyholenými bočnými časťami hlavy a malým copíkom,
ktorý mi pripomína muffin pre psa pri vedľajšom stole. Áno, už aj psy dnes majú
povolené chodiť do kaviarní, sedieť v kresle, v ktorom sa zajtra pohodlne uvelebím
ja a lízať psí muffin z presne toho istého tanierika, z ktorého
budem zajtra...vlastne, ktovie, akým prípravkom umývajú riad a koľko
sekúnd drhnú jeden psom oliznutý tanierik. Keď tak pozorujem môjho
spolukaviarnika psa, ktorému sa dostáva viac pozornosti ako ktorémukoľvek inému
návštevníkovi humanoidného typu, znenazdajky ma prepadne strach
a v komixovej bubline nad hlavou mi prebehujú najrozličnejšie
myšlienky.
Čo je to bulgur? A čo si mám predstaviť pod jazmínovo-banánovou chalvou? Kde sú tie časy, keď na jedálnom lístku boli tak nudné názvy ako hrachová kaša s párkom a parené buchty so slivkovým džemom? Chápem, parená buchta neznie tak dobre ako mascarpone s flambovaným ovocím. Prestávam však svoju temnú myseľ zaťažovať týmito existenciálnymi otázkami, blíži sa čašníčka.
Čo je to bulgur? A čo si mám predstaviť pod jazmínovo-banánovou chalvou? Kde sú tie časy, keď na jedálnom lístku boli tak nudné názvy ako hrachová kaša s párkom a parené buchty so slivkovým džemom? Chápem, parená buchta neznie tak dobre ako mascarpone s flambovaným ovocím. Prestávam však svoju temnú myseľ zaťažovať týmito existenciálnymi otázkami, blíži sa čašníčka.