štvrtok 30. novembra 2017

Takaši Hiraide: Kočičí host (mikrorecenzia)

   

     Keď odvšadiaľ počuť hluk nezastaviteľných myšlienok, brušká mojich prstov podvedome siahajú po knihách, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Ktoré si len tak potichu plynú a práve svojou mlčanlivosťou ma lákajú až magickým spôsobom. To je aj prípad knihy Kočičí host. V nej Takaši Hiraide svojským výberom priam "duše pohládzajúcej" lexiky od prvej strany vytvára pokojnú atmosféru a ani nevieš ako, zrazu sedíš v záhrade domu v nerušnej uličke, juhozápadne od štvrti Šindžuku, a k nohám sa ti túli jemná srsť mačiatka Čibi. Kniha si podmaní nielen všetkých japanofilov a milovníkov mačiek, no svojím intenzívnym pôsobením na všetky zmysly aj človeka hľadajúceho "poetickosť života". Tá je prítomná až do samého záveru, v ktorom nejeden čitateľ môže nadobudnúť pocit, že práve potichu plynúci a premýšľavý dej bez zvratov a dramatických peripetií sa ho dotkol akosi intenzívnejšie. A k tomu ten design obálky! 

Celkové hodnotenie

4,5/5



štvrtok 23. novembra 2017

Zblúdilé cesty alebo O tom, aké ťažké je opustiť vyšľapané chodníky

          


    Od mojich piatich rokov som túžila byť lekárkou. Vedeli to všetci: rodičia, kamaráti, spolužiaci a dokonca mám pocit, že aj úplne neznámi ľudia. S odstupom času si uvedomujem, že tejto utkvelej predstave som venovala nejeden deň svojho života, od hry na lekárku s bábikami, kedy som jednej odtrhla ruku, aby jej ju dedko mohol starostlivo pripevniť k zvyšku tela nevzhľadnou kovovou skrutkou a maticou, až po piesne, ktoré sme si dali zahrať na stužkovej. Viete, čo hralo mne? Pieseň "Chcem byť veľká lekárka", známej z relácie Zlatá brána.   
    Dni plynuli a ja, už sedemnásťročná Lenka, ponorená do knihy Anatómia pre stomatológov, som ani na moment mysľou neodbočila od predstavy, že raz budem stáť v bielom sterilnom prostredí s hadím fonendoskopom, obmotaným okolo krku. Aký bol môj najväčší problém? Či v bielom plášti nebudem vyzerať smiešne. Je ťažké teraz myslieť na to, či by som medicínu úspešne doštudovala, no poviem vám, už len kvôli spytujúcim sa pohľadom celého okolia: ,,No čo, dostala si sa tam?", bolo mať túto príšerne utkvelú predstavu svojím spôsobom choré a nesprávne.

štvrtok 9. novembra 2017

Tipy na darčeky pre knihomoľov (vianočný špeciál)

1. Pre milovníkov listovej korešpondencie
Či už je daný človek len obdivovateľom tohto starosvetského spôsobu vymieňania si myšlienok a vyznaní alebo ho aj aktívne praktizuje, 3 nižšie zmienené knihy ho zaiste zaujmú. Kto ma pozná, vie, že do tejto kategórie patrím celým srdcom a kníh v podobe listovej korešpondencie vlastním hneď niekoľko. Tu je pár z nich:
a) Dežo Ursiny - Jabloň v zime - Listy Eve Rosenbaumovej (Artforum, 2016)
My, verní obdivovatelia Deža, jeho života, hudby a myšlienok, sme zaplesali, keď vyšla informácia, že po úspešnej a skvelej (z vlastnej skúsenosti) knihe Moja milá pani (Listy Zdenke Krejčovej)  a Ahoj tato - milý Kubo vyjdú ďalšie Dežove listy. Tentokrát venované Eve, no taktiež do tretice z vydavateľstva Artforum. Listy plné lásky, dokumentujúce intímny vzťah, no v neposlednom rade aj obraz doby, zasiahnutej neslobodou nastupujúceho socializmu. Naozaj skvelé čítanie pre každého, kto hľadá niečo viac, niečo medzi riadkami, medzi bytím a nebytím. 

utorok 31. októbra 2017

Poviedka z vlaku

Nastupujem do vlaku a očami blúdim po niekoľkých voľných sedadlách, ktoré čakajúc, kde-tu s omrvinkou či záhybom po predchádzajúcom cestujúcom, vytvárajú náhodnú spleť za sebou radených ľudských príbehov. Svoje si vyberám akosi intuitívne. Spolusediaca, neznáma starenka, ktorá ešte netuší, akým spôsobom sa natrvalo stane súčasťou môjho príbehu, si zo mňa nerobí ťažkú hlavu, a vyložiac si nohy mi poskytne detailnejší pohľad na čas vpletený do jej starých hrubých ponožiek s nórskym vzorom. 
Podchvíľou, aj napriek slúchadlám v mojich ušiach, počujem jej netradičný telefonát. Vysvetľuje, že už stratila pamäť a na nič si nespomína, preto by si rada pripomenula, kto je pani Anka z telefónneho zoznamu, ako ju tam má familiárne označenú. Okamžite skladám z uší slúchadlá a aj keď počúvať cudzie rozhovory sa nepatrí, až magickým spôsobom ma fascinuje snaha starenky rozpamätať sa na danú osobu. "Takže my sme sa aj navštevovali? No to je úžasné. Teší ma opäť, pani Anka a prepáčte, že si na vás nepamätám." V slove opäť sa mi láme hlas, napriek tomu, že nič nevravím a tento zvláštny moment vo mne vytvára doposiaľ neznámy pocit smútku a zároveň čarovnej, ba až omamnej rozprávkovosti, ktorý ma donútil sa na starenku spoza šálu hrejivo usmiať. "Viete, na nič si už nepamätám. preto volám postupne na všetky čísla v zozname a snažím sa zistiť, kde sme sa spoznali a čo sme spolu prežili, snažím sa na všetko prísť" rozpráva mi. 

štvrtok 2. marca 2017

Vrany

Bežala na autobus a nohy ju prestali od toľkého vynaloženého úsilia celkom poslúchať. Spomalila teda a končekmi prstov si nahmatala tep na krku tak, ako to robieva vždy, keď má pocit, že sa znepokojila až príliš. Kvapky neprestajne bubnovali na plechovú strechu a vydávali naliehavý zvuk, akoby chceli odrátať čas zostávajúci do odchodu autobusu. Slnko sa predieralo cez dva tmavé mraky vytvárajúce spoločný prienik, ktorý jej tvarom pripomínal malého lúčneho koníka. Zrazu odcupital, a keď sa pozrela na križovatku preplnenú autami so žmurkajúcimi žltými svetlami, pomedzi mraky už ostro prenikalo dotieravé slnko.