Poviedka z vlaku

Nastupujem do vlaku a očami blúdim po niekoľkých voľných sedadlách, ktoré čakajúc, kde-tu s omrvinkou či záhybom po predchádzajúcom cestujúcom, vytvárajú náhodnú spleť za sebou radených ľudských príbehov. Svoje si vyberám akosi intuitívne. Spolusediaca, neznáma starenka, ktorá ešte netuší, akým spôsobom sa natrvalo stane súčasťou môjho príbehu, si zo mňa nerobí ťažkú hlavu, a vyložiac si nohy mi poskytne detailnejší pohľad na čas vpletený do jej starých hrubých ponožiek s nórskym vzorom. 

Podchvíľou, aj napriek slúchadlám v mojich ušiach, počujem jej netradičný telefonát. Vysvetľuje, že už stratila pamäť a na nič si nespomína, preto by si rada pripomenula, kto je pani Anka z telefónneho zoznamu, ako ju tam má familiárne označenú. Okamžite skladám z uší slúchadlá a aj keď počúvať cudzie rozhovory sa nepatrí, až magickým spôsobom ma fascinuje snaha starenky rozpamätať sa na danú osobu. "Takže my sme sa aj navštevovali? No to je úžasné. Teší ma opäť, pani Anka a prepáčte, že si na vás nepamätám." V slove opäť sa mi láme hlas, napriek tomu, že nič nevravím a tento zvláštny moment vo mne vytvára doposiaľ neznámy pocit smútku a zároveň čarovnej, ba až omamnej rozprávkovosti, ktorý ma donútil sa na starenku spoza šálu hrejivo usmiať. "Viete, na nič si už nepamätám. preto volám postupne na všetky čísla v zozname a snažím sa zistiť, kde sme sa spoznali a čo sme spolu prežili, snažím sa na všetko prísť" rozpráva mi. 

Podobný telefonát sa opakuje a ja len nemo hľadím na starenku a jej pletené ponožky. Na kolenách má hrubý zápisník, z ktorého vytŕča množstvo lístočkov a fotografií s neúhľadne zaznačenými vetami na druhej strane. Nikdy predtým som v tvári človeka nevidela takú úprimnú túžbu po rozpamätaní sa na ošumelé tváre spred niekoľkých rokov zachytených momentov. Neviem, či to, čo cítim, je dojatie alebo obdiv, no mám chuť ju vrelo objať. Zo zápisníka vypadol svätý obrázok z modlitebnej knižky. Zodvihla ho a na čele sa jej vytvorila vráska. Zavolala na ďalšie číslo, pýtajúc sa, či Jozef naozaj zomrel. Po krátkom rozhovore z druhej strany cestovného lístka píše: "Jozef naozaj zomrel - 2017." Musím vystúpiť. Vo svojom rozlúčení sa pokúšam dať najavo všetok cit svojho sveta, no starenka si už rukou podopiera bradu, ústa zovreté v úpenlivej snahe. V snahe nezabudnúť.

Svetlá nočného mesta nejasne osvetľujú chodník, ktorým kráčam. Obchádzam kaluže a cítim zvláštne teplo....