V dedinskej knižnici, zastrčenej v budove futbalového štadióna, bola jedna malá zázračná miestnosť. Vlastne, boli to tri miestnosti, oddelené od seba však len zárubňami bez dverí. Táto krajina fantázie sa otvárala vždy v stredu a v piatok. Preto moje kroky vždy v tieto dni viedli domov, kde som si rýchlo zložila aktovku a potom už len na bicykli pedálovala do knižnice. Bicykel stačilo oprieť o stenu, zamykať nebolo treba. Strávila som v nej vždy veľa času. Niežeby som si tak dlho požičiavala knihy, vlastne som si vždy požičiavala tie isté dokola, no bavilo ma rozprávať sa s o dve generácie staršou pani knihovníčkou.
Ako keby to bolo predvčerom mám v pamäti to, ako sa ma každý raz spýtala na číslo môjho členského preukazu. Ja som ho však zakaždým zabudla.
Ona sa len zasmiala a poznamenala niečo o mojej zlej pamäti a vraj čo mám z matematiky. S tými číslami mi to ostalo doteraz.
A prečo vlastne venujem článok spomienkam na moje detské časy strávené v knižnici? Pretože sa rozplynul, ani neviem ako sa rozplynul, celkom zmizol... a ja som zrazu bola inde, na inom mieste, kde knižnice netreba.
Ako keby to bolo predvčerom mám v pamäti to, ako sa ma každý raz spýtala na číslo môjho členského preukazu. Ja som ho však zakaždým zabudla.
Ona sa len zasmiala a poznamenala niečo o mojej zlej pamäti a vraj čo mám z matematiky. S tými číslami mi to ostalo doteraz.
A prečo vlastne venujem článok spomienkam na moje detské časy strávené v knižnici? Pretože sa rozplynul, ani neviem ako sa rozplynul, celkom zmizol... a ja som zrazu bola inde, na inom mieste, kde knižnice netreba.