Číslo preukazu 36

V dedinskej knižnici, zastrčenej v budove futbalového štadióna, bola jedna malá zázračná miestnosť. Vlastne, boli to tri miestnosti, oddelené od seba však len zárubňami bez dverí. Táto krajina fantázie sa otvárala vždy v stredu a v piatok. Preto moje kroky vždy v tieto dni viedli domov, kde som si rýchlo zložila aktovku a potom už len na bicykli pedálovala do knižnice. Bicykel stačilo oprieť o stenu, zamykať nebolo treba. Strávila som v nej vždy veľa času. Niežeby som si tak dlho požičiavala knihy, vlastne som si vždy požičiavala tie isté dokola, no bavilo ma rozprávať sa s o dve generácie staršou pani knihovníčkou. 
Ako keby to bolo predvčerom mám v pamäti to, ako sa ma každý raz spýtala na číslo môjho členského preukazu. Ja som ho však zakaždým zabudla. 

Ona sa len zasmiala a poznamenala niečo o mojej zlej pamäti a vraj čo mám z matematiky. S tými číslami mi to ostalo doteraz. 
A prečo vlastne venujem článok spomienkam na moje detské časy strávené v knižnici? Pretože sa rozplynul, ani neviem ako sa rozplynul, celkom zmizol... a ja som zrazu bola inde, na inom mieste, kde knižnice netreba.
Na knižnicu som zabudla, nebol na ňu čas, neskôr na chvíľu prerušila činnosť a presunuli ju na iné miesto. O pár metrov ďalej. Je mi ľúto, že sa už nikdy nepozriem do tých troch miestností, ktoré boli pre mňa ako miesto hľadania pokladu. Len: ,,Kop!" stačil tento povel a ja som sa prehŕňala v knihách, hľadala farebný prebal, ktorého názov som ešte nikdy nevidela. Vždy sa mi to podarilo. Bolo to naozaj dobrodružné. Veď čo, ak nájdem nejakú zakázanú knihu, ktorá do detských rúk nepatrí? To sa mi párkrát aj podarilo. Prvý raz, keď som v rukách držala "veľmi strašidelnú" knihu Traja Pátrači: Záhada spievajúceho hada. Hanbila som sa požičať si ju. Tak som zostala verná Heidi, môjmu dievčatku z hôr. Aké milé je teraz zistiť, že už vtedy môj výber kníh hovoril veľa o mojej budúcej povahe. Všetko do seba akosi zapadá...všetko

Knižky, o ktoré som mala záujem, som si vždy zhromaždila na malú kôpku vedľa knihovníčky a sadla si na stoličku oproti nej. Debatovali sme o deji kníh, príbehoch, ktoré by som si určite mala prečítať, koré si musím požičať. O tom, že si pamätá na deň, kedy som sa narodila. Na dedine totižto každý vie, keď je o jedného dedinčana viac. Týmto si chcem len pripomenúť tie tri miestnosti, jednu s knihami pre deti, kde som stihla prejsť len titulmi na jednej strane, druhý regál som vôbec neprečítala, vôbec! A to je veľká škoda. Druhú miestnosť tvorili odborné knihy. Tam ma to, popravde, veľmi nebavilo. Tretie oddelenie boli knihy pre dospelých.  Teraz by ma zaujímalo, kam by zaradili Malého princa a či ho vôbec mali. Či by mi knihovníčka vopred prezradila jeho dej. Či by bol v polici s novinkami. Ktovie....

Ale teraz by som  sa s vami už rada podelila s mojimi najvernejšími spoločníkmi tých čias. Tieto knihy najčastejšie vytvárali moju vypožičanú kôpku, o týchto knihách som najčastejšie diskutovala s pani knihovníčkou, tieto som si odnášala v igelitke, ledabolo prevesenej cez ridítka (áno, chcem tu toto slovo) bicykla. Možnože aj vám vyčaria úsmev na tvári. Tak ako mne zakaždým, keď ich vidím. 
Pamätáte sa aj vy na niektoré z nich? Čítali ste ich? Ak nie a nehráte sa na veľkých dospelých ľudí, ktorí sa hanbia vytiahnuť detskú knižku na verejnosti, skúste si ich prečítať. Mne aj v súčasnosti dajú niečo, čomu hovorím: zázrak.