Prichádza jeseň alebo prečo milujem dážď a v šálke jazmínový čaj

Už od detstva som nerozumela koncoletným fňukancom nad finišujúcimi dňami v bazéne, nad mlákou roztečenej zmrzliny či nad časom navyše (vždy som bola produktívnejšia aj tak len cez semester, nad 25°C sa dostávam do akejsi horúčkovitej letargie). 

Milé letné typy, ďalej radšej ani nečítajte!

Jeseň je okrem opadaného lístia a malého rozkošného ježka nesúceho si na pichliačoch jabĺčka a hrušky aj symbolom začínajúceho školského roka, skúšok, diplomovky, prebdených nocí a nákupov nových a nových a nových zvýrazňovačov. No nechať si kvapnutím kvapky na nos do hlavy urobiť malú dierku, ktorou ti dovnútra vojde vôňa pečených gaštanov, to je predsa super!
Alebo si pozbierať listy najrôznejších tvarov a spraviť si z nich kyticu, z gaštanov postaviť srnku, líšku a všetky lesné zvieratá, obuť si gumáky a vytvárať nimi na chodníkoch mapy detskej radosti. 

Čo však na jeseni obľubujem najviac je to, že dovoľuje mojej lenivosti vygradovať na maximum. Naozaj, v sobotu si len tak ľahnem pod deku a v jednej polohe čítajúc strávim celý deň, a tak sa mi pod prstami vystrieda Saroyan aj Sloboda aj Hevier aj....Brušká prstov zohrievajú ich slová a mne sa ich významy pomaly rozlievajú na jazyku, skoro ako jazmínový čaj. Horší prípad nastane, keď chceš byť lenivý, no nemáš na to čas (odjakživa ma fascinovalo slovné spojenie: "nemať čas byť lenivý", ale veď na lenivosť predsa čas nepotrebujeme! Pri každej lenivosti sa ručičky všetkých hodín sveta roztavia na malé molekuly slasti). Ale ak predsa len musím odísť z domu, krk si ešte predo dvermi obmotám obrovským šálom, ktorý okolo mňa vytvára neviditeľnú ohrádku, cez ktorú neprenikne ani šepot vetra, ani chlad ľudského slova (dobre, ten možno trochu áno). A tak mi je dobre. Pretože vždy je východisko ako si v srdci uchovať jeseň a nenechať ju odísť. Ona je totižto veľmi príjemným spoločníkom, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Vitaj, jeseň!