Takaši Hiraide: Kočičí host (mikrorecenzia)

   

     Keď odvšadiaľ počuť hluk nezastaviteľných myšlienok, brušká mojich prstov podvedome siahajú po knihách, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Ktoré si len tak potichu plynú a práve svojou mlčanlivosťou ma lákajú až magickým spôsobom. To je aj prípad knihy Kočičí host. V nej Takaši Hiraide svojským výberom priam "duše pohládzajúcej" lexiky od prvej strany vytvára pokojnú atmosféru a ani nevieš ako, zrazu sedíš v záhrade domu v nerušnej uličke, juhozápadne od štvrti Šindžuku, a k nohám sa ti túli jemná srsť mačiatka Čibi. Kniha si podmaní nielen všetkých japanofilov a milovníkov mačiek, no svojím intenzívnym pôsobením na všetky zmysly aj človeka hľadajúceho "poetickosť života". Tá je prítomná až do samého záveru, v ktorom nejeden čitateľ môže nadobudnúť pocit, že práve potichu plynúci a premýšľavý dej bez zvratov a dramatických peripetií sa ho dotkol akosi intenzívnejšie. A k tomu ten design obálky! 

Celkové hodnotenie

4,5/5

Zblúdilé cesty alebo O tom, aké ťažké je opustiť vyšľapané chodníky

          

    Od mojich piatich rokov som túžila byť lekárkou. Vedeli to všetci: rodičia, kamaráti, spolužiaci a dokonca mám pocit, že aj úplne neznámi ľudia. S odstupom času si uvedomujem, že tejto utkvelej predstave som venovala nejeden deň svojho života, od hry na lekárku s bábikami, kedy som jednej odtrhla ruku, aby jej ju dedko mohol starostlivo pripevniť k zvyšku tela nevzhľadnou kovovou skrutkou a maticou, až po piesne, ktoré sme si dali zahrať na stužkovej. Viete, čo hralo mne? Pieseň "Chcem byť veľká lekárka", známej z relácie Zlatá brána.   
    Dni plynuli a ja, už sedemnásťročná Lenka, ponorená do knihy Anatómia pre stomatológov, som ani na moment mysľou neodbočila od predstavy, že raz budem stáť v bielom sterilnom prostredí s hadím fonendoskopom, obmotaným okolo krku. Aký bol môj najväčší problém? Či v bielom plášti nebudem vyzerať smiešne. Je ťažké teraz myslieť na to, či by som medicínu úspešne doštudovala, no poviem vám, už len kvôli spytujúcim sa pohľadom celého okolia: ,,No čo, dostala si sa tam?", bolo mať túto príšerne utkvelú predstavu svojím spôsobom choré a nesprávne.

Tipy na darčeky pre knihomoľov (vianočný špeciál)

1. Pre milovníkov listovej korešpondencie

Či už je daný človek len obdivovateľom tohto starosvetského spôsobu vymieňania si myšlienok a vyznaní alebo ho aj aktívne praktizuje, 3 nižšie zmienené knihy ho zaiste zaujmú. Kto ma pozná, vie, že do tejto kategórie patrím celým srdcom a kníh v podobe listovej korešpondencie vlastním hneď niekoľko. Tu je pár z nich:

a) Dežo Ursiny - Jabloň v zime - Listy Eve Rosenbaumovej (Artforum, 2016)

My, verní obdivovatelia Deža, jeho života, hudby a myšlienok, sme zaplesali, keď vyšla informácia, že po úspešnej a skvelej (z vlastnej skúsenosti) knihe Moja milá pani (Listy Zdenke Krejčovej)  a Ahoj tato - milý Kubo vyjdú ďalšie Dežove listy. Tentokrát venované Eve, no taktiež do tretice z vydavateľstva Artforum. Listy plné lásky, dokumentujúce intímny vzťah, no v neposlednom rade aj obraz doby, zasiahnutej neslobodou nastupujúceho socializmu. Naozaj skvelé čítanie pre každého, kto hľadá niečo viac, niečo medzi riadkami, medzi bytím a nebytím.