Od mojich piatich rokov som túžila byť lekárkou. Vedeli to všetci: rodičia, kamaráti, spolužiaci a dokonca mám pocit, že aj úplne neznámi ľudia. S odstupom času si uvedomujem, že tejto utkvelej predstave som venovala nejeden deň svojho života, od hry na lekárku s bábikami, kedy som jednej odtrhla ruku, aby jej ju dedko mohol starostlivo pripevniť k zvyšku tela nevzhľadnou kovovou skrutkou a maticou, až po piesne, ktoré sme si dali zahrať na stužkovej. Viete, čo hralo mne? Pieseň "Chcem byť veľká lekárka", známej z relácie Zlatá brána.
Dni plynuli a ja, už sedemnásťročná Lenka, ponorená do knihy Anatómia pre stomatológov, som ani na moment mysľou neodbočila od predstavy, že raz budem stáť v bielom sterilnom prostredí s hadím fonendoskopom, obmotaným okolo krku. Aký bol môj najväčší problém? Či v bielom plášti nebudem vyzerať smiešne. Je ťažké teraz myslieť na to, či by som medicínu úspešne doštudovala, no poviem vám, už len kvôli spytujúcim sa pohľadom celého okolia: ,,No čo, dostala si sa tam?", bolo mať túto príšerne utkvelú predstavu svojím spôsobom choré a nesprávne.
Zamerať sa na svoje sny je síce šľachetnou myšlienkou á la motivačné citáty, no myslím, že do daného problému, aspoň v mojom prípade, bolo vhodné vniesť trochu racionality. ,,Hodí sa moja osobnosť na toto povolanie? Mám na to? Bude moje vnútro šťastné a absolútne stotožnené s tým, čo robím?"
Minimálne na jednu z týchto otázok si už spätne nedokážem odpovedať, no teraz jednoznačne viem, že napriek tomu, že niečo chceme niekoľko rokov, nemusí to za každú cenu znamenať tú správnu cestu. A kam sa tým všetkým snažím dostať? K zblúdilým cestám, ktoré sú častokrát dobré, k porušovaniu vzorcov a schém v našej hlave...
Zaškrtnutie tej správnej školy na prihláške sa môže javiť ako Sofiina voľba. A ja som si ako takzvané "záchranné koleso" zvolila pedagogickú fakultu, konkrétne učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a biológie (že veď nech mám aspoň čosi z tej medicíny). Myslíte, že ma škola napriek predošlému veľkému sklamaniu bavila? Na vaše počudovanie áno, a ako veľmi! Rada som trávila čas čítaním, študovaním literatúry, no záujem o biológiu začal u mňa upadať. Kládla som si otázku, prečo tomu tak je. Slovenčina sa stala mojím životom, doteraz to tak cítim. Prechádzať ročníkmi, myslím, pre mňa nebol žiaden väčší problém. Láska k slovenském jazyku ešte rástla, no s ňou aj strach z prvej praxe. Nebudem siahodlho opisovať to, ako som sa počas praxe natrápila či koľko úsilia stojí introverta stáť pred žiakmi a prednášať im. Každý z vás si to vie asi predstaviť, následne stačí danú hodnotu len vynásobiť desiatimi a hotovo, máte výsledok! :) Keďže som však tvor bádavý a v istom zmysle aj asketický, ak ide o zriekanie sa môjho introvertného blaha s cieľom dosiahnuť extrovertný ideál, vrela vo mne túžba posúvať svoje hranice strachu a vystúpiť z pomyselnej zóny komfortu. A tak som večer stála pred zrkadlom a ani neviem koľkýkrát som menila čiernu puzdrovú sukňu za modrú a spytovala sa sama seba, či je na učiteľský pohovor dostatočná. Vzali ma! Chcela som objať celý svet. Vezmime však do rúk stroj času a obrovskú kovovú ručičku presuňme na 23. novembra 2017.
Mám za sebou trojmesačnú skúsenosť učiteľovania na plný úväzok. Slovné spojenie za sebou je však zvolené zámerne. Rozhodla som sa svoju učiteľskú púť ukončiť, no napriek tomu vždy a všade budem tvrdiť a trvať si na tom, že učiteľstvo je neskutočne obohacujúce, krásne a šľachetné povolanie, vyžadujúce si veľa úsilia. Aj keď práca s deťmi uberá človeku veľa energie (predstavme si koláčový graf, na ktorom 99% energie je fuč), vzápätí dokáže životnou silou človeka až zázračne napumpovať (napríklad vtedy, keď mi žiaci s úsmevom na perách chválili peračník či tašku s Malým princom alebo vtedy, keď sa na mňa usmiali a povedali, že som pekná či pohladili vrkočový vzor na mojom svetri). Čo však vtedy, keď chceš, aby si chcel učiť, no nechceš? Alebo vtedy, ak chceš učiť, no nemôžeš? S týmito mysľolamnými otázkami som sa vysporiadala po svojom, jednoducho som odišla. No verte mi, rozhodnutie ani odchod neboli jednoduché. Pretože "chcieť, aby si chcel" a "nechcieť" má aspoň v mojich mozgových štruktúrach absolútne odlišný význam. Vysporiadať sa s faktom, že učiteľstvo mi nedokáže dať to, čo od života očakávam ja, čo napĺňa moju po kreativite túžiacu dušu až po okraj, je naozaj náročné. Boli však päťročné štúdium a trojmesačná skúsenosť s učiteľovaním zbytočné? Nie, nič na tom, čo sa stalo, by som nezmenila. Poviem vám to mierne alegoricky:
V živote niekedy človek musí skúsiť to, čo si myslí, že chce, aby zistil, čo naozaj chce...
Mám každodenné návaly kreativity, túžbu písať, pracovať vo vydavateľstve, recenzovať knihy, napísať svoju vlastnú, pracovať s ľuďmi a prenášať na nich moju lásku k literatúre. Verím, že sa mi to splní.
No povedz, bolo to zbytočné?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára