Typológia bielej ovce (fejtón)

1. Jeden raw koláčik, poprosím

Sediac v kresle vytvorenom zo starých paliet medzi 4 stenami s nedbalým ošúchaným vzhľadom, na čo by vám majster hipster povedal: ,,To tak má byť“, sledujem čašníka s vyholenými bočnými časťami hlavy a malým copíkom, ktorý mi pripomína muffin pre psa pri vedľajšom stole. Áno, už aj psy dnes majú povolené chodiť do kaviarní, sedieť v kresle, v ktorom sa zajtra pohodlne uvelebím ja a lízať psí muffin z presne toho istého tanierika, z ktorého budem zajtra...vlastne, ktovie, akým prípravkom umývajú riad a koľko sekúnd drhnú jeden psom oliznutý tanierik. Keď tak pozorujem môjho spolukaviarnika psa, ktorému sa dostáva viac pozornosti ako ktorémukoľvek inému návštevníkovi humanoidného typu, znenazdajky ma prepadne strach a v komixovej bubline nad hlavou mi prebehujú najrozličnejšie myšlienky.

Čo je to bulgur? A čo si mám predstaviť pod jazmínovo-banánovou chalvou? Kde sú tie časy, keď na jedálnom lístku boli tak nudné názvy ako hrachová kaša s párkom a parené buchty so slivkovým džemom? Chápem, parená buchta neznie tak dobre ako mascarpone s flambovaným ovocím. Prestávam však svoju temnú myseľ zaťažovať týmito existenciálnymi otázkami, blíži sa čašníčka.
Ehm, vlastne čašník. Rukami-nohami vysvetľujem, čo si dám, pantomímou sa snažím znázorniť tvar cestovín, o aké mám záujem, pretože v terminologických vodách „tagliatellí, fusillí a penne“ som ako ryba vo vzduchu. (Niektoré druhy rýb ale vedia lietať na krátke vzdialenosti, učili sme sa to na biológii. Snáď sa to naučím aj ja). Aspoň preto, aby som si bez hanby vypýtala mne vyhovujúci typ cestovín. A vraj či chcem raw verziu. Nie, nie, prosím. Som mäsožravec. Rátam počet cudzích slov na jedálnom lístku, keď tu zrazu...

2. Piccolo barista

...ma babka poprosí, aby som jej vypýtala kávu, vraj tomu nerozumie a ja som mladá a budem vedieť, o čo ide. Čašník s copíkom nervózne poklepkáva lakovanou mokasínou s farebnými šnúrkami, jeho nagelovaný fúz začína dostávať obrátený výraz. Preto v rýchlosti kričím: ,,Jedno piccolo, poprosím.“ S fúzika sťažka spadne kvapka potu a na moju hlavu tona odsudzujúcich pohľadov. Akoby v kaviarni zastal čas. Všetky pohľady sú na mojej už skoro bordovej tvári. Ukazujú si prstom: ,,To je ona, tá čo nevie, že piccolo je espresso, tá, čo nevie, že sem nepatrí. Kávový kat.“ Prehltnem „tagliatellu“ (toto slovo sa zrejme neskloňuje), no nanešťastie sa mi zastaví v krku. Preto kľučkovaním pomedzi posledné zvyšky mojej sebadôvery bežím na toaletu...

3. Mladého bežca príhodi a skúsenosťi

...Premostením hodným kávového kata sa dostávame k behu. K tomu, že rovnako ako boom kváziexotických jedál v menu a psích a mačacích a (dokonca už aj kozích a ovčích) kaviarní nerozumiem ani súčasnému bežeckému trendu. Tento raz mám však na mysli beh v štýlových ružových teniskách s logom, z ktorého by mal radosť, a to najmä kvôli bafkajúcemu tvaru, Sherlock Holmes. Ten beh, po ktorom bezprostredne nasleduje fotka na instagrame, v ktorej dám svetu vedieť počet zabehnutých kilometrov pomocou známej aplikácie. Behať, no pre seba, v tom tkvie problém môjho hejtovania, alias kritizovania. Dúfam, že za použitie slova na H mám pomyselný bod a do kaviarenského davu zapadám aspoň čiastočne...

4. Pár riadkov o Jobsovom jablku

...a možno aj nie. Každý si fotí svoju kávu s obrázkom, ako to ja nazývam. Preto to robím aj ja. Myslím, že na to, aby som zapadla (ako kávová lyžička do palety alebo slamka do uhorkovo-rukolovej limonády), postupujem správnym spôsobom. V čom teda tkvie tento zložitý rébus? Všetci na mňa civia, dokonca aj pes s dreveným motýlikom na krku. Mojej babke zvoní telefón. Viete, ten s veľkými tlačidlami kvôli lepšiemu ovládaniu pre dôchodcov. Spustí sa hurónsky smiech. Už chápem: ,,Naše mobily nemajú jablko, babi.“ Babka nerozumie. Snažím sa jej teda vysvetliť paralelu medzi biblickým jablkom hriechu, ktoré určite pozná, a tým Jobsovým. Myslím, že rozumie, aj preto odchádzame. Tu nie je miesto pre čierne ovce.

5. Bez blogu nie si človekom

A tak píšem tento článok, aby som sa vyrozprávala z irónie doby. Z doby, v ktorej nie je dôležité to, čo pre ženu povedľa môjho boku, ktorá práve zvráskavenou rukou hádže papierový téglik z kávy do koša. Ona totiž ešte nevie, že ho mala odfotiť a zverejniť na blogu. Robí sa to tak. ,,Je ti zle?“ spýtala sa. ,,Si nejaká bledá.“

A tak to začína, blednem. Po dnešných udalostiach som sa totižto rozhodla, že tento príbeh zverejním na blogu, ktorý som si nedávno vytvorila. Blednem a zapadám. Robí sa to tak.