Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (mikrorecenzia)

Bieloruská spisovateľka a novinárka Svetlana Alexijevič, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015, knihu Vojna nemá ženskú tvár po prvý raz vydala už v roku 1988. Nakoľko však táto bola cenzúrou vtedajších sovietskych časov prísne kontrolovaná (prekážalo im „remarquistické“ a naturalistické zobrazovanie žien), až v posledných rokoch môžeme v ruke držať kompletné vydanie bez škrtov cenzúry, a to aj s neskoršími unikátnymi dodatkami autorky.

Vojna nemá ženskú tvár je výsledkom dlhodobej výskumnej činnosti Alexijevičovej, ktorá navštevovala ženy-ostreľovačky, ženy-zdravotné sestry, ženy-tankistky, no všetky so spoločným menovateľom, ktorým boli práve frontové zážitky. Ich autentické výpovede nahrávala, aby  získala  cenný materiál, silné naturalistické spovede žien, z perspektívy ktorých sa vojna interpretuje len sporadicky. Na 335 stranách sme teda svedkami reakcií mnohých príslušníčok nežného pohlavia na krutosť druhej svetovej vojny.  Ak však čitateľ očakáva hrdinské príbehy velikánov a opisy toho, čo sa stalo, bude sklamaný. Hrdinstvo je tu pretransformované do akýchsi dejín pocitov, dejín malého človeka, jeho cesty duše. Tá je v knihe totiž oveľa dôležitejšia ako samotná udalosť. 

Dôraz teda autorka nekladie na to, ako to bolo, ale na to, čo sa na fronte s jednotlivcom dialo, čo pochopil, aký bol prerod jeho mysle. Azda najzaujímavejším a najsilnejším je motív hľadania hranice medzi ľudským a neľudským. Kde je lokalizovaná tá tenká červená čiara v mysli ženy, kedy malé žriebä, pokojne cválajúce po rozľahlom poli, prestane vnímať ako pohladeniahodné zvieratko a namieri naň ostreľovaciu pušku len preto, aby mala sýtu večeru? A čím sa odlišuje smrť od vraždy? Toto sú otázky, neustále sa vinúce reportážami Alexijevičovej ako hustá spletitá niť. Ak tieto príbehy u preživších vyvolali doživotný strach z červenej farby, mali by byť povinnou literatúrou pre nás. 

Ukážka:

„Raz mi jedna žena (pilotka) odmietla stretnutie. Vysvetlila mi to po telefóne:

- Nemôžem... Nechcem spomínať. Bola som tri roky na vojne... A tri roky som sa necítila ako žena. Môj organizmus znecitlivel. Nemala som menštruáciu, takmer žiadne ženské túžby. A bola som pekná... Keď ma môj budúci manžel požiadal o ruku... Už v Berlíne, pri Reichstagu... 
Povedal mi: ,,Vojna sa skončila. Zostali sme nažive. Mali sme šťastie. Vydaj sa za mňa.“ Chcelo sa mi plakať. Zakričať. Udrieť ho! Akože vydať sa? Teraz? Hneď sa tu vydať? Medzi čiernou sadzou a čiernymi tehlami... 
Pozri sa na mňa. Pozri sa – ako vyzerám! Najprv zo mňa urob ženu: nos mi kvety, dvor mi, hovor mi pekné slová. Tak to potrebujem! Tak na to čakám! Takmer som ho udrela... Chcela som ho udrieť... A on mal jedno líce popálené, krvavočervené, videla som, že všetko pochopil a stekali mu slzy po tom líci. Po ešte čerstvých jazvách...“ (Svetlana Alexijevič)

Celkové hodnotenie

5/5

Informácie z kníhkupectva

Vydavateľ: Absynt

Edícia: Prekliati reportéri

Počet strán: 335