,,Som introvert." Veta, ktorú vo svojom živote vyriekol pravdepodobne nejeden z nás. S dôrazom na fakt, že toto hraničné a výrazne polarizované rozvrstvenie na extrovertný vs. introvertný typ osobnosti nie je možné pri akomkoľvek type osobnosti jednoznačne určiť (takmer vždy je to akási zmes týchto protipólov), treba poznamenať, že ak dlhoročné výrazné inklinovanie k jednej z týchto kategórií pretrváva od detstva do dospelosti, môžeme o sebe smelo tvrdiť, že introvertom sme. Prosím, nasledujúci článok považujte skôr za subjektívnu spoveď a predanie mojich skúseností ďalej, tam, kde by mohli podobným ľuďom ako som ja pomôcť. :)
Vlastne ani neviem, kde to všetko začalo. Spomínam si na to, že už v detstve som bola pomerne hanblivou a mala som problém s vystupovaním na verejnosti, napriek tomu som vykazovala aj veľa extrovertných čŕt, rada som sa predvádzala pred rodinou, spievala a tancovala pred nimi. U mňa teda vekom introvertizmus skôr narastal (otázne je, do akej miery za budovanie introvertného typu osobnosti v živote môžu nejaké negatívne životné skúsenosti, napríklad v puberte, to rada prenechám psychológom, keďže na odborníka sa tu hrať nechcem).
Odjakživa som však bola človekom, ktorý o svojich vnútorných pochodoch intenzívne a takmer konštantne premýšľal a takmer všetko sa mi vrývalo pod kožu, pričom som si už vtedy jasne uvedomovala, že ostatným kamarátom až tak nie. Spomínam si na niekoľko zaujímavých fragmentov, napríklad to, ako som prvý raz v živote nechtiac v televízii videla reláciu, v ktorej ukazovali hľadané osoby (zločincov a aj nezvestných) a ja si niekoľko tých mien doteraz pamätám, napriek tomu, že pre mňa v tej chvíli mohli byť absolútne bezvýznamné a nešlo o známych a výrazne medializovaných zločincov. Doteraz si presne pamätám aj ich črty tváre. Pripisujem to faktu, že to bol prvý moment v živote, kedy som sa stretla s nejakým zlom. A meno a podobu toho zla som si preto naveky zapamätala... A ako si to mala/mal ty?
Učiteľ - introvert, no a čo?
Priznám sa vám, už počas štúdia na pedagogickej fakulte som si uvedomovala, že byť učiteľom-introvertom môže byť poriadna nevýhoda, a spočiatku aj bola, naozaj paralyzujúca nevýhoda. Mnoho ráz som to chcela vzdať a mnoho ráz som z praxe kráčala zaliata slzami. Zatiaľ čo ostatných zaujímalo, či majú pre žiakov vymyslené dostatočne zaujímavé aktivity a či sú po vedomostnej stránke dobre pripravení, mňa škrela najmä otázka: ,,Ako sa vlastne pred tých 30 žiakov postavím bez toho, aby som sa zrútila, keď na mňa hľadí toľko očí naraz?" Áno, aj také boli moje začiatky. Až dovtedy, kedy som sa nerozhodla zo svojho introvertizmu ťažiť.
Prvým krokom bolo prijať ho ako neoddeliteľnú súčasť mojej osobnosti a prestať sa porovnávať s ostatnými. To bol najdlhší a najbolestivejší proces. Dovolím si povedať, že bez tohto základu nemožno stavať ďalej. Potom išlo všetko už akosi samo. A čo mi v tom výrazne pomohlo?
Viaže sa k tomu veľmi krátky príbeh. Po skončení VŠ som sa veľmi obávala toho, ako sa v školstve uplatním ako učiteľka, kvôli svojej hypersenzitivite. Už na svojom prvom (a úspešnom pohovore) na jednej základnej škole som sa bez okolkov priznala k môjmu typu osobnosti. A viete, čo sa stalo? Riaditeľka sa usmiala a povedala, že to je skvelá správa, aspoň budem rozumieť žiakom-introvertom a budem citlivejšie a viac do hĺbky pristupovať k ich každodenným problémom (učiteľ je tak trochu aj psychológ, najmä ak ide o základnú školu). Pohovor som zvládla úspešne a na danú školu ma prijali. Už na pohovore z môjho introvertizmu spravila riaditeľka obrovskú výhodu a to ma neskutočne povzbudilo a z tohto povzbudenia výrazne čerpám až podnes. Kľúčom k úspechu teda podľa mňa je necítiť sa ako porazený, ako niekto, kto to má v živote ťažšie, kto ťažšie prejaví svoj názor. Koniec koncov, všetci sme na jednej lodi, aj keď si uvedomujem nevýhody tohto typu mojej osobnosti.
Ako z neho vyťažiť čo najviac?
Mám pocit, že v súčasnom stave spoločnosti je vyjadrenie ,,som introvert" vnímané skôr ako vopred daný varovný signál: ,,Som slaboch, ktorý sa zrúti po akejkoľvek kritike, v skupinke ľudí odo mňa žiadne zmysluplné výpovede nečakajte." Vnímanie introvertov ako akýchsi slabochov ma, ak mám byť úprimná, trochu hnevá. Nepochybne, v mnohých momentoch života tak môžeme pôsobiť, no myslím si, že len zrelý a emocionálne vyspelý človek si zároveň uvedomuje (a to dokonca už aj pri pracovných pohovoroch) aj fakt, v čom tkvie vnútorné bohatstvo introvertov. Dovoľte mi, aby som pár bodov vymenovala:
1. Introvertní a hypersenzitívni ľudia intenzívne vnímajú problémy iných a dokážu ich aj pomerne skoro rozpoznať.
2. Prácu urobenú len napoly od nich takmer nikdy nemožno očakávať (veľké množstvo introvertov sú práve perfekcionisti).
3. Ak počúvajú hudbu, vrýva sa im pod kožu, ak vidia farby, pohládza im zmysly, jedlo si vychutnávajú do poslednej molekuly...
4. Do vzťahov idú na 100%.
5. Keďže si píšu zoznamy ZA a PROTI, veľa ráz majú riešenia problému podrobne zanalyzované a preto ich reakcie nemožno pokladať za neuvážené a nevyzreté (dobre, tie zoznamy si píšem asi len ja, ale aj tak :P).
6. Na poradách a pracovných stretnutiach možno nevyprodukujú 10 nápadov za minútu, no možno len 1, ktorý sa síce najskôr boja pred ostatnými prezentovať, v konečnom dôsledku však často ide o veľmi originálny a hodnotný nápad.
A čo som týmto článkom vlastne chcela povedať? Jednu jedinú vec: Nebuďme otrokmi svojej utiahnutosti a hypersenzitivity, ale využime ju naplno vo svoj prospech, nesťažujme si, aké náročné je stáť pred 100-členným publikom a prednášať (áno, aj ja to teraz musím robiť), nevyhýbajme sa ľuďom a spoločnosti, ale svoju utiahnutosť využime naplno. Nemáme práve náladu na preplnené piatkové podniky? Sadnime si doma so sviečkou a knihou a čítajme dosýtosti. Bojíme sa vystúpiť pred publikom? Berme to ako hrdinský čin, ako obrovský krok vpred, kedy môžeme vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a vybudovať si ešte pevnejšie sebavedomie.
Veľmi intenzívne nás zraní, že sa na nás niekto hnevá, že nás niekto opustí? Prílišným premýšľaním nad tým si to v hlave aspoň poriadne spracujeme a analyzujeme a bude ľahšie to nechať v minulosti a neniesť toto bremeno ďalej. Cítime sa menejcenní? Uvedomme si, aké vzácne je nosiť v sebe taký bohatý vnútorný svet, ktorí mnohí ľudia možno nikdy ani nezažijú.
V tomto smere sa snažím bojovať každý deň a nie vždy je to jednoduché, nie vždy sa viem predať a presadiť, nie vždy sa pred študentmi cítim 100% sebaisto, ale vždy bojujem a hlavne si už dnes uvedomujem aj hodnotné stránky svojej osobnosti.
Lenka
....
Ahoj dobrý článok
OdpovedaťOdstrániť